Fotografie z budapeštianskych ulíc PDF Tlačiť E-mail

 

"Čo môžeš urobiť dnes, neodkladaj na zajtra" - hovorí známe príslovie. V prípade nobafáckeho výletu do Budapešti, som urobila pravý opak. Nemusela som napísať report hneď, tak som ho odložila... až o štyri mesiace. Je mi hanba a teraz sa nechcem vyviňovať. Hoci som ho v mysli písala už viac ráz, donútila som sa až teraz. Takže, začínam:


Budapešť som videla nespočetnekrát na fotografiách a asi trikrát z auta, keď sme vyprevádzali príbuzenstvo na letisko. Samozrejme, potešila som sa príležitosti uvidieť ju na vlastné oči a nohy. Tá sa naskytla v polovici apríla, počas jedného víkendu, aj vďaka vtedy ešte Letovej priateľke (dnes už zákonitej manželke) Anit, ktorá v tom čase v Budapešti študovala. Vybavila lacné ubytovanie na internáte a pomáhala nám orientovať sa aj v meste. Mne, Letovi (Peter Škodáček), OneHalfovi (Radovan Mišík), jeho vtedy ešte priateľke (dnes už zákonitej manželke) Martinke a Majorovi (Stanislav Zeman).


Autobusom z Bratislavy je to do Budapešti sťa by ktosi kameňom dohodil. Vyštartovali sme okolo ôsmej a o pol jedenástej sme boli už v cieli. Na internáte nás zaregistroval ujo vrátnik, ktorý bol srdečne zhovorčivý a medzi rečou sme sa dozvedeli aj to, že pozná Raču - keďže je milovník dobrého vínka. Ubytovanie bolo primerané výške študentských príjmov a ja som si zaspomínala...ach, ako to už bolo dávno... Po ceste vždy vysmädne, na čo nezabudli OneHalf s Maťkou, ale náš smäd  bol veľký-preveľký, tak sa museli doplniť zásoby z neďalekej benzínky, hoci za dvojnásobne ceny. Ale poviem vám, že také dobré biele vínko ako v ten večer a noc som dávno nepila.


Vyspatí, svieži a plní fotografického nadšenia sme sa v sobotu vybrali do budapeštianskych ulíc. Pretože témou nášho výjazdu bola "street photo", v preklade fotografia z ulice. Stále mi je záhadou, prečo sme tento žáner pomenovali na Slovensku po anglicky. Asi sme verní tradícii – veď prečo by bola krčma, keď môže byť "pub", že áno...


Romantický večer

Najprv sme sa od seba neodtrhli, ale spomínaný žáner sa tvorí len v dialógu "ja, fotoaparát a ulica". Nakoniec sme sa rozpŕchli na všetky svetové strany, aby sme sa opäť v dohodnutú hodinu stretli. V porovnaní s tvorbou OneHalfa, ktorý má vynikajúce oko na ulicovú fotografiu, moje pokusy boli na úrovni prvých krôčikov batoľaťa. Ale... skúsenosť je neprenosná.


Samozrejme, ochutnali sme aj typické maďarské jedlo - perkelt - v štýlovej reštaurácii, ale hlavné mesto nás aj trošku sklamalo. Nenaďabili sme nikde na držkový perkelt, ich špecialitku. Keď sme sa v jednej reštaurácii opäť sklamaní opýtali, prečo takú dobrôtku nepodávajú, miestny čašník nám vysvetlil, že ak si chceme na nej pochutnať, musíme prísť do Budapešti v priebehu týždňa. Cez víkend ju nevaria kvôli nezáujmu turistov.


Nesmiem zabudnúť na počasie: dopoludnia oblačno, poobede polooblačno, miestami jasno. Ale keď sme sa vybrali na Citadellu, odkiaľ je úžasný pohľad na hlavné mesto Maďarska, už na nás jasne svietil mesiačik. Hoci sme mali za celý deň v nohách približne dvadsať kilometrov (prechodili sme sa aj o tom, že svoju históriu si Maďari veľmi považujú, čoho dôkazom sú krásne zrekonštruované historické pamiatky – hrad, kráľovský palác, Matejov chrám, Rybárska bašta), urobili by sme veľkú chybu tam neísť. Majorovi navyše zišla na um spásonosná myšlienka: načo miestne vínko, ktoré sme kúpili cestou, teperiť na internát, keď ho môžeme degustovať na krásnej vyhliadke. Bol to úžasný večer...


V nedeľu sme mali na programe Margitin ostrov na Dunaji. Počasie priam ukážkové – slnečné. Poprechádzali sme sa, občerstvili a skonštatovali, že obyvatelia Budapešti majú krásne miesto na trávenie voľného času. Pred cestou späť do Bratislavy, sme ešte stihli sčasti prebehnúť veľké obchodné centrum WestEnd. Ale nie kvôli nákupom. Boli sme jednoducho hladní a smädní. Držkový perkelt nemali ani tu...

 



Text a fotografie: Daniela Bartošová